nyitólap
webtérkép
mailküldés
keresés
vissza a főoldalra
Ön jelenleg a Látogatóknak / Vítame vás! oldalon áll
Látogatóknak
Feliratkozás hírlevélre
Eseménynaptár
vissza
március 2017
előre
Vítame vás na Labatlan.hu!

Mesto Lábatlan leží 60 km severo-západne od Budapešti, na brehu Dunaja, medzi Komáromom a Ostrihomom. Od severu ho ohraničuje Dunaj, od západu Süttő, od východu Nyergesújfalu a od juhu výstupy pohoria Gerecse pokryté lesmi.

Na jeho mieste skôr fungovali dve dediny Lábatlan a Piszke, ktoré boli v roku 1950 zjednotené. Veľká obec dostala mestský titul v roku 2004.

Okolie Lábatlanu bolo obývané odpradávna. Aj v rímskej dobe bola obľúbeným sídlom, o čom svedčia objavené ruiny rímskej vily. Po obsadení krajiny vladárom Árpádom túto oblasť osídlil jeho ľud. Usadlosť bola spomenutá najskôr v dodacom liste z roku 1267, keď kráľ Béla IV. daroval 18 pluhovú zem jeho hlavnému majstrovi koniarovi Miklošovi. Z doby kráľa Mateja poznáme meno Gregora Lábatlaniho, ktorého kráľ vymenoval v roku 1484 za správcu statku biskupstva Békéš-Kaloča a poveril ho strážením svojho strýka Michala Szilágyiho. Turecké pustošenie neobišlo ani Lábatlan, no aj napriek tomu ostal obývaným miestom. Turci používali kostol, ktorý stojí na kopci v strede dediny ako mešitu a okolo neho pochovávali svojich mŕtvych. Po vyhnaní Turkov sa z obce stala tzv. artikulárna dedina, súčasť majetku rodín Huszáriovcov a Nedeczkyovcov. Obyvatelia dediny, ktorí vyznávali kalvínsku vieru, mali právo stavať kostol, školu a faru. Lábatlan v tejto dobe spolu s dedinou Piszke nepatrili k županstvu Ostrihom, ale k županstvu Komárom. Z histórie Rákocziho povstania vieme, že generál Bottyán Slepý 15-ho decembra v roku 1706 s niekoľko sto husármi kompou pri Kravanoch nad Dunajom preplával Dunaj. V Zadunajsku sa iste po prvý krát zastavil v Lábatlane, a tu začal rady svojej armády dopĺňať dobrovoľníkmi. Po porazení národnooslobodzovacieho boja aj v Lábatlane nasledovali desaťročia tichej, húževnatej a vytrvalej práce. V súvislosti s udalosťami XVIII. storočia dediny, treba najväčšmi oceniť starostlivosť, ktorú obyvatelia obce venovali kalvínskej škole. Obec sa usilovala, aby deti, „obdarené rozumom“, sa mohli učiť „vo väčšej“ škole, v dnešnom jazyku povedané: mohli pokračovať v štúdiu na vyššom stupni.

Obec Lábatlan XIX.-ho storočia sa skladala z troch častí: z Veľkého, Malého Lábatlanu a z Biczfurtu. Vo Veľkom Lábatlane bývali urbárski poddaní, a v Malom Lábatlane kuriálni šlachtici. Až do r. 1852, kým nedošlo k rozdeleniu, patrila Piszke k Lábatlanu. V roku 1876 boli obe dediny pričlenené k županstvu Ostrihom. V tomto čase dedina Piszke ešte nemala svoj kostol a jej rímsko-katolícka dcérska cirkev patrila k materinskej cirkvi v Nyergesújfalu. Obyvatelia obce Piszke sa zaoberali vinohradníctvom, ťažbou mramoru a pálením vápna. Ľudia obcí sa zúčastnili revolučného hnutia v r. 1848/49. Za slobodu bojovali Jozef a Ladislav Reviczky zo šľachtických rodín vo vojenskej hodnosti: kapitán, z poddaných František Becsei ako desiatnik, Samuel Közi Kapu a Ondrej Tímár ako vojaci, a Štefan Ollé ako strážnik. V druhej polovici XIX. storočia sa začal veľký rozvoj obce, ktorý bol spojený s industrializáciou, začínajúcou v skoršej dobe kapitalizmu. Ložiská marganca a vápenca nachádzajúce sa v oblasti obcí, sľubovali veľký zisk. V roku 1868 tu začala fungovať prvá cementáreň na území dnešného Maďarska (prvá cementáreň v Uhorsku bola v Beočine, dnes v Srbsku). Dobré pracovné možnosti sem z okolia lákali chudobných, prišli aj odborníci zo zahraničia, a počet pracovníkov sa stále zväčšoval.

Cementáreň skupovala lesy okolo hory Beršek, lebo tam nachádzajúci sa marganec bol v tomto čase vhodnejší pre výrobu portlandského cementu. V dôsledku obrovského rozvoja sa obyvateľstvo oboch dedín zdvojnásobilo. V roku 1907 bol Miskolcim a partnerom založený závod na výrobu azbesto-cementu, bridlice a papiera, ktorý sa po r. 1925 sústredil len na výrobu papiera. Vyrábali tu papierovú vatu, novinový a baliaci papier. Druhým veľkým závodom v dedine Piszke bolo kamenárstvo, ktoré spracovávalo kameň zo susednej dediny Süttő. V prvej svetovej vojne naše dediny stratili 50-60 osôb. V tridsiatych rokoch sa za prácou vysťahovalo viac rodín do západných štátov, no poniektorí sa po vojne vrátili späť.

V roku 1944 bolo židovské obyvateľstvo sústredené a transportované do Nemecka. Späť sa vrátili iba dvaja. Druhá svetová vojna, ktorá sa skončila 26. marca 1945, si počas bojov na fronte aj doma, vyžiadala veľa obetí. Na začiatku socialistickej éry boli závody zoštátnené. V tejto dobe bol založený nový závod železobetónových prefabrikátov. V roku 1950 boli obe dediny zjednotené pod menom Lábatlan.

V päťdesiatych rokoch sa závody ďalej rozširovali, presťahovali sa sem rodiny z rôznych častí celej krajiny a obyvateľstvo obce sa ďalej rozrastalo. Závody stavali svoje sídliská. Tak vzniklo sídlisko Zrínyi pri železobetónovom závode a sídlisko Zalka pri cementárňach. V šesťdesiatych rokoch sa stavali nové papierne, ktorých stroje boli nakúpené vo Fínsku a pri otvorení závodu sa zúčastnil aj fínsky predseda Kekkonen. Papierne tiež stavali svoje sídlisko, pod názvom Piszke. Po prevrate boli závody sprivatizované. Cementárne odkúpila švajčiarska svetová firma Holderbank, dnes známa ako Holcim. Železobetonárne vlastní nemecký majiteľ, Fleiderer a papierne majú gréckeho majiteľa. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa od cementární oddelila vápenka, a po osamostatnení je známa pod názvom Calmit ako člen skupiny Hopfinger.


Fordítás: Horváth Sándor


[ 2007.11.25. ]
MEGOSZTÁS:

Kapcsolódó képek